Bielorusko

 

Oficiálny názov: Рэспубліка Беларусь, skrátene Беларусь (rus. Белору́ссия, angl. Belarus; verzia Belorussia, ktorá sa používala za sovietskych čias, je zriedkavejšia)
Rozloha: 207 600 km2
Počet obyvateľov: 9,457 mln. (sčítanie ľudu z r. 2012)
Hranice: s Lotyšskom Litvou, Poľskom, Ukrajinou a Ruskom
HDP/1 obyv.: (odhad k r. 2011) – cca 15 000 USD
Mena: bieloruský rubeľ; najvyšší platný nominál – 100 000 BYR
Štátny znak: od r. 1991 Bielorusko používalo historický znak s rytierom na koni (tzv. Pahoňa), zhodný so znakom Litvy; od r. 1995 používa nový znak, ktorý pripomína sovietske časy: v centre je kresba obrysov štátu, na jej pozadí žiaria lúče vychádzajúceho slnka; obvod lemujú klasy pšenice, kvety ďateliny a ľanu, v hornej časti je umiestnená päťcípa červená hviezda.
Nezávislosť: 25. augusta 1991
Osobitná pozn.: Asi na pätine územia (juhovýchod krajiny, Homeľ, Mahiľov) sú stále badateľné dôsledky havárie v Černobyle a veľké oblasti sa považujú za neobývateľné.


Reliéf


Reliéf Bieloruska je málo členitý, prevažuje relatívne rovinatý terén. Najvyšším bodom je Hara Dziaržynskaja (Гара Дзяржынская; 345 m).

Lesy pokrývajú asi 34 % krajiny, panenský prales sa zachoval v Bielovežskej rezervácii (Белавеская пушча; poľ. Puszcza Białowieska) v poľsko-bieloruskom pohraničí (na zozname svetového dedičstva UNESCO).


Vodstvo


Krajinou pretekajú tri významné vodné toky – Nemen, Pripiať a Dneper.

Nemen (Нёман, rus. Неман, lit. Nemunas, poľ. Niemen, nem. Memel) patrí medzi 15 najväčších riek Európy. Pramení v Bielorusku a ústi v Litve do Baltického mora.

Opačným smerom – do Čierneho mora – tečie Dneper (Дняпро, rus. Днепр, ukr. Днiпро), ktorý do Bieloruska priteká z Ruska a na 115 km tvorí bielorusko-ukrajinskú hranicu.

K významným prítokom Dnepra patrí Pripiať (Прыпяць, ukr. Прип’ять), ktorá pramení na Ukrajine, ďalej preteká cez Bielorusko a opäť sa vracia na ukrajinské územie, kde sa pod Černobyľom vlieva do Dnepra. Medzi prítokmi Dnepra možno spomenúť aj Biarezinu (Бярезина, rus. Березина), v povodí ktorej je prírodná rezervácia.

Značnú časť krajiny pokrývajú rozsiahle močariská. Najväčšie sú v Polesí, v oblasti rieky Pripiať a mesta Pinsk. Typickým krajinotvorným prvkom sú početné jazerá (cca 11 000), ktorých plocha zväčša nepresahuje 0,5 km2.

 
Obyvateľstvo

Od sčítania obyvateľov r. 1999 nastal pokles o cca 0,5 mln, ktorý možno vysvetliť najmä nižšou pôrodnosťou a migráciou.

Najväčším mestom je Minsk (vyše 1,6 mln), druhým v poradí je Homeľ s cca 0,5 mln obyvateľov. Okrem toho sú v Bielorusku ešte štyri mestá s cca 300 000 obyvateľmi (Mahiľov, Vicebsk, Hrodno a Brest).

K bieloruskej národnosti sa hlási vyše 81 % obyvateľov, k ruskej necelých 11,5 %, k poľskej takmer 4 % a k ukrajinskej takmer 2,5 %. Cca 1 % pripadá na rad ďalších národností, medzi nimi Židia (podľa sčítania z r. 1999 cca 28 000), Arméni a Azerbajdžanci (cca po 10 000), Litovci (vyše 6 000), Tatári alebo Lipkovia (vyše 5 000) atď. Úradnými jazykmi sú bieloruština a ruština.

Etnické pomery sa v druhej polovici 20. stor. výrazne zmenili. Kedysi boli druhým najpočetnejším etnikom Poliaci, no po druhej svetovej vojne boli vystavení perzekúciám a násilne vysídlení (v počte asi 1 mln) do Poľska. Aj Židia prv predstavovali významnejšiu časť obyvateľstva (v mestských sídlach vyše 40 %), ich počet sa dramaticky znížil v dôsledku holokaustu a emigrácie zo ZSSR. Pokles podielu židovského obyvateľstva pokračoval aj po r. 1989 (ešte r. 1989 štatistika uvádza v Bielorusku vyše 1 % Židov).

Z hľadiska vierovyznania dominujú pravoslávni (80 %). Katolíci, judaisti a moslimi žijú najmä na západe krajiny. Za sovietskeho režimu sa väčšina obyvateľstva obrátila na ateizmus a dodnes je praktizujúcich veriacich málo; ak obyvatelia deklarujú vierovyznanie, často ide skôr o označenie kultúrnej orientácie.
 

Z dejín a kultúry

V oblastiach na pomedzí Bieloruska, Ukrajiny a Poľska žili Praslovania už pred 4.-5. stor. Základom moderného bieloruského národa boli slovanské kmene Dregovičov, Radimičov a Krivičov, o ktorých sa hovorí v Nestorovej kronike. V 9.-10. stor. existovalo na území Dregovičov Polacké kniežatstvo (Polack, rus. Polock) a na území Krivičov Turaŭské a Smolenské kniežatstvo (Turaŭ, rus. Turov; Smolensk, dnes v RF, blr. Smalensk).

Ok. r. 980 kyjevské knieža Vladimír I. dobyl Polack a vyvraždil rodinu nórskeho kniežaťa Ragnvalda, ktorý tu vládol. Ešte prv Vladimír pred očami rodičov znásilnil ich dcéru Rognedu (Ragnhilda), ktorú si vzal za ženu a splodil s ňou niekoľko detí. Keď sa dal r. 988 Vladimír pokrstiť a oženil sa s byzantskou princeznou Annou, Rognedu poslal so synom Iziaslavom ako údelným kniežaťom do Polacka. Zlatý vek Polackého kniežatstva sa spája s vládou Iziaslavovho vnuka Vseslava (1044-1101; blr. Усяслаў), ktorý využil oslabenie moci kyjevských veľkokniežat a vládol celkom samostatne. Polack sa stal centrom obchodu Rusi so škandinávskymi oblasťami, o meste rozprávajú aj nórske ságy. V 12. stor. si kniežatstvo rozdelili Vseslavovi synovia a vznikli menšie kniežatstvá, napr. Minské a Vicebské, čo znamenalo nielen oslabenie pozície Polacka, ale aj Rurikovcov všeobecne. Navyše, v oblasti sa v 12. stor. začali angažovať nemeckí rytieri, ktorí si postupne podrobili litovské a lotyšské pohanské kmene. Vpád Mongolov v r. 1237-40, ktorý postihol viaceré staroruské kniežatstvá, sa oblasti Polacka nedotkol, po r. 1240 si však tieto územia podriadil Mindaugas, veľkoknieža a kráľ litovský. Historické osudy územia dnešného Bieloruska sa na stáročia spojili s Litvou. Spomienkou na voľakedajšiu autonómnu pozíciu Polacka bolo v Poľsko-litovskom štáte už len administratívne vyčleňovanie oblasti s názvom Polacké vojvodstvo.

Ortodoxia a slovanský živel s vyše tristoročnou tradíciou kresťanskej kultúry mali v Litve dominantnú pozíciu: cirkevnoslovanský jazyk a cyrilské písmo sa využívali v štátnej administratíve, diplomacii a súdnictve až do r. 1696, keď  úlohu štátneho jazyka prevzala poľština. Autonómiu a osobitné privilégiá získali pravoslávni kňazi a veriaci od kráľa Žigmunda I. r. 1511, neskôr r. 1531 boli vyňatí z právomoci katolíckych biskupov. Otázky spolužitia východného a západného kresťanstva riešila r. 1595 Brestská únia, v ktorej pravoslávna hierarchia uznala zvrchovanosť rímskeho pápeža, no mala právo podržať si špecifiky východnej liturgie. Časť obyvateľstva uniatstvo odmietla a nasledovala séria náboženských konfliktov a povstaní medzi „gréckymi katolíkmi“ a „gréckymi pravoslávnymi“. Náboženské konflitky zač. 17. stor. prerástli neskôr do vojnových udalostí, ktoré mali katastrofálny dosah na územia Litvy i celého poľsko-litovského štátu. R. 1648 vypuklo veľké kozácke povstanie Bohdana Chmeľnyckého, po ktorom prišla invázia ruských a švédskych vojsk. Dlhodobé vojny krajinu výrazne oslabili, odhaduje sa, že v niektorých oblastiach Bieloruska sa počet obyvateľov znížil na polovicu. Za týchto okolností v 18. stor. v oblasti čoraz viac rástla úloha Ruska (najmä po úpadku Švédska). Výrazom definitívneho rozkladu poľsko-litovského štátu boli pokusy susedov o jeho rozdelenie. Epilógom niekoľkostoročnej existencie tohto východoeurópskeho hegemóna bolo Kościuszkovo povstanie r. 1794, na ktorom sa zúčastnil poľský, bieloruský i litovský etnický živel. Po jeho potlačení bol napokon tento štát definitívne rozdelený. Územia dnešného Bieloruska sa dostali pod zvrchovanosť Ruskej ríše a vzniklo tu niekoľko gubernií (Minská, Vicebská, Hrodnianska, Mahyľovská).

Bieloruské národné obrodenie sa rozvíjalo napriek rusifikačnej politike (sám názov Bielorusko bol zakázaný a nahradilo ho označenie „severozápadné teritóriá; bieloruštinu vykázali zo škôl, r. 1864 bola zavedená cyrilika a zakázali používanie latinky; perzekúcie mali aj náboženské zahrotenie voči katolíkom). Protiruské poľské povstania z r. 1830 a 1863 zasiahli aj tieto oblasti, no cárska moc ich potlačila. Po boľševickej revolúcii a páde Ruskej ríše územia Bieloruska obsadilo Nemecko a pod jeho patronátom tu vznikla bábková Bieloruská národná republika s hlavným mestom v Smolensku, r. 1919 však jej vláda odišla do zahraničia. Exilová Bieloruská národná rada existuje dodnes a režim, ktorý vládne v krajine, neuznáva. R. 1919 časť krajiny ovládli boľševici, značné územia dnešného Bieloruska však získalo obnovené Poľsko. Kým v poľskej časti sa rozvinula politika násilnej polonizácie a rozsídľovania poľských osadníkov, v sovietskom Bielorusku sa po počiatočnom nevídanom rozmachu národnej kultúry začala rusifikácia: stalinské čistky si vyžiadali desiatky tisíc obetí, používanie bieloruštiny sa obmedzovalo, r. 1933 bol rusifikovaný pravopis. R. 1939 na základe paktu Ribbentrop-Molotov boli k Bielorusku pričlenené územia, ktoré prv patrili k Poľsku. Udalosti druhej svetovej vojny postihli územie Bieloruska mimoriadne kruto. Nacisti tu zriadili domácu administratívu (Bieloruskú centrálnu radu). Tisícky dedín boli vypálené, takmer 400 tis. ľudí bolo odvezených na práce, tisíce ľudí zabili. Keď r. 1944 krajinu opäť ovládla sovietska moc, muselo svoje domovy opustiť cca 1 mln. Poliakov. Bielorusko za vojny celkovo stratilo štvrtinu predvojnovej populácie, vyše milióna domov bolo zničených. Najväčšie mestá ako Minsk a Vicebsk boli prakticky v ruinách, hospodárstvo nefungovalo, pretože väčšinu priemyslu sovieti evakuovali do Ruska pred postupujúcou nemeckou armádou. V rámci povojnovej obnovy krajiny sa rozbehla masívna industrializácia (strojárstvo), s čím súvisel veľký prílev imigrantov, najmä ruského pôvodu. Roľníctvo, ktoré bolo tradične baštou bieloruskej národnosti, prakticky prestalo existovať. R. 1986 krajinu dramaticky postihla havária jadrovej elektrárne v Černobyle, neďaleko bieloruských hraníc: na jej území sa zachytilo asi 60 % rádioaktívneho spadu, asi 50 tis. km2 (štvrtina územia krajiny), kde prv žili vyše 2 mln ľudí (pätina populácie) podlieha v súčasnosti pravidelnému monitoringu rádioaktivity. Vyše 130 tis. ľudí muselo natrvalo opustiť svoje domovy, mnoho rokov po výbuchu sa prejavuje zvýšený výskyt rakoviny.

Po získaní nezávislosti r. 1991 sa v prvých prezidentských voľbách r. 1994 stal prezidentom A. Lukašenko. Z jeho iniciatívy vznikol r. 1996 Zväz Ruska a Bieloruska, svojrázna konfederácia, ktorá sa spočiatku ďalej upevňovala, r. 1999 bola podpísaná zmluva o Zväzovom štáte Ruska a Bieloruska, ktorá predpokladá spoločnú ústavu, zákony, prezidenta, vládu, parlament atď. Záujem o vstup do Zväzu svojho času prejavovali aj niektorí srbskí politici a predstavitelia medzinárodne neuznaných separatistických štátov ako Abcházsko a Podnesterská republika. (http://www.soyuz.by/)

Počiatočné nadšenie z budovania Zväzu však ochladlo najprv na ruskej a neskôr i na bieloruskej strane. Už niekoľko rokov sa odkladá plán na zavedenie spoločnej meny (ruského rubľa) v Bielorusku.

*

Ešte r. 1990 sa stala jediným úradným jazykom v Bielorusku bieloruština a začala sa kampaň za bielorusizáciu krajiny. Tá sa však skončila po nástupe prezidenta Lukašenka a na základe referenda z r. 1995 sa ruština stala úradným jazykom rovnocenným s bieloruštinou. V súčasnosti sa dá hovoriť skôr o rusifikácii verejného života, pričom samo bieloruské obyvateľstvo neprejavuje veľkú ambíciu diferencovať sa vo vzťahu k Rusom.

Podľa sčítania z r. 1999 je bieloruština rodným jazykom cca 74 % obyvateľov Bieloruska, ale zároveň k bieloruskej národnosti sa hlási vyše 8,1 mln obyvateľov, čo znamená, že nie všetci považujú bieloruštinu za rodný jazyk. Navyše, v priemere bieloruštinu doma používa asi 37 % obyvateľov. Najväčšie centrum bieloruských aktivít v zahraničí je v poľskom Bialystoku, kde žije silná menšina a vysiela aj rádio (http://www.racyja.com/).

*

Minsk (1,8 mln.)

Rozmach Minska súvisí s rozdelením Polackého kniežatstva na menšie diely. R. 1326 si Minsk podmanil veľkoknieža Litvy Gediminas; od r. 1499 má Minsk mestské práva. Zač. 18. stor. Minsk zničili Švédi a takmer celé mesto bolo v ruinách po druhej svetovej vojne, preto tu až na malé výnimky niet historickej architektúry. Na mieste stredovekých domov vznikla typická zástavba stalinských čias a široké bulváre. 

*

Kurapaty – zalesnená oblasť pri Minsku, kde sa r. 1941 uskutočňovali masové popravy (podľa odhadov 30 až 100 tis. obetí), niet však jednoty v tom, či zodpovednosť pripísať NKVD alebo nacistom. Odhalenie miesta r. 1988 bolo stimulom hnutia za demokraciu a nezávislosť Bieloruska

*

 

Homeľ (cca 480 tis. obyv.) – druhé najväčšie mesto Bieloruska, historické mesto (zal. v 12. stor.), centrum turizmu; po havárii v Černobyle, ktorý je vzdialený iba cca 150 km, mesto časť obyvateľov opustila.

*

Polack (80 tis. obyv.) – sídlo biskupstva; pamiatkou na časy najväčšieho rozkvetu mesta za kniežaťa Vseslava je tunajšia katedrála sv. Sofie (1044–66), ktorú postavili podľa vzoru hlavného konštantinopolského chrámu Agia Sofia, podobne ako aj známejšie chrámy v Kyjeve a Novgorode. Dnes má však exteriér katedrály barokovú podobu z 18. stor. K najznámejším potomkom Vseslava patrí jeho vnučka – Eufrozínia Polacká (12. stor.), patrónka mníšok, uctievaná ako svätá aj na kresťanskom Západe. Eufrozínia sa odmietla vydať a ušla do kláštora; peniaze, zarobené prepisovaním kníh, rozdávala chudobným. Iniciovala stavbu chrámu sv. Spasiteľa, ktorý sa považuje za jeden z najlepších príkladov starej bieloruskej architektúry. Chrámu darovala unikátny zlatý kríž zdobený emailom a drahokamami, ktorý tu uchovávali po stáročia, no v zmätkoch r. 1941 ho ukradli. Eufrozínia zomrela na púti do Svätej zeme, jej telo neskôr preniesli do Kyjevsko-pečerského kláštora a r. 1910 sa jej relikvie dostali do Polacka.

S mestom sa spája aj pôsobenie ďalšej významnej postavy dejín bieloruskej kultúry – Františka Skorynu (Францыск Скары́на), kníhtlačiara, tvorcu prvej knihy vytlačenej v cyrilike (1517); pôsobil v Prahe, neskôr v Polacku.

*

Turaŭ –(cca 3,5 tis. obyv., sídlo vidieckeho charakteru, hoci formálne má status mesta; kedysi to bolo sídlo biskupstva a významné obchodné centrum na diaľkovej riečnej ceste zo Škandinávie do Byzancie („puť iz variag v greki“); keď nemeckí rytieri koncom 12. stor. ovládli Pobaltsko, cesta stratila význam a mesto upadlo; s obdobím jeho rozkvetu sa spája meno Cyrila Turovského (12. stor.), biskupa, ktorý je známy ako autor kázní, modlitieb a hymnických skladieb a spolu s Eufrozíniou Polackou patrí k najuctievajším svätým v Bielorusku; pamiatkou zašlej slávy je archeologické múzeum s vykopávkami základov tunajšej katedrály a monumentálnym pomníkom Cyrilovi Turovskému.

Politické pomery

Bielorusko je republika s prezidentským systémom vlády. Dvojkomorový parlament – Národné zhromaždenie (Национальное сабрание) – pozostáva zo 110 člennej Snemovne reprezentantov (Палата представителей) a z Rady republiky (Сaвет Республики), ktorá má 64 členov. Poslanci dolnej komory sú volení vo všeobecných voľbách v jednomandátových obvodoch, z členov hornej komory sa 56 volí nepriamo a 8 menuje hlava štátu.

V istých aspektoch sa javí súčasné Bielorusko ako zmenšenina voľakedajšieho Sovietskeho zväzu: naďalej sa pestuje kult komunistických vodcov Lenina, Dzeržinského a i., oficiálna politická scéna a médiá sú pozoruhodne jednotné, volebné výsledky sú nezvyčajne presvedčivé, štát štedro dotuje sociálny systém atď. Od r. 1994 zastáva prezidentský úrad Alexander Lukašenko (bielorusky Алякса́ндар Рыго́равіч Лукашэ́нка, známejší je však ruský variant jeho mena; vo funkcii ho potvrdili ostatné voľby r. 2010).

Na bieloruskej scéne má svoje tradičné miesto niekoľko politických strán, ktoré však spravidla v parlamente nemávajú veľké počty kresiel (Komunistická strana, Agrárna stranaLiberálnodemokratická strana). V dolnej komore parlamentu sú naopak spravidla početní nestraníci, ktorí pri hlasovaní prejavujú lojalitu voči prezidentovi. Opozičné strany ako Bieloruský ľudový front Zjednotená občianska strana Bieloruska nezískali vo voľbách ani jediného poslanca.

Viaceré medzinárodné organizácie, vrátane OBSE, dlhodobo kritizujú politické pomery a označujú tunajšie voľby za neslobodné, napr. vzhľadom na atmosféru v mediách, ktoré významne podporujú súčasnú vládnucu garnitúru. Rada Európy vylúčila Bielorusko ešte r. 1997, keď sa pri referende a voľbách porušovali princípy demokracie. Kritika sprevádza aj prezidentské voľby. Z vodcov opozície možno spomenúť Alexandra Milinkeviča.

 

Hospodárske pomery

Za sovietskych čias patrilo Bielorusko k priemyselne najvyspelejším republikám. Po rozpade ZSSR postihla kríza aj Bielorusko, ale od r. 1996 sa krajine darilo, vďaka rastu HDP r. 2001 ako prvá z bývalých sovietskych republík dosiahla úroveň produkcie osemdesiatych rokov. Relatívnu hospodársku stabilitu umožňovalo najmä úzke spojenie s Ruskom a  cenovo mimoriadne zvýhodnené dodávky ropy, plynu a nerastných surovín. Bieloruská ekonomika je z veľkej časti stále riadená štátom, zahraničné investície sú minimálne.